Už ste niekedy zažili stav, keď ste o pol noci pripravený zaľahnúť a splynúť s krajinou snov, keď v tom vám príde do hlavy nápad na poviedku? Nie? Vlastne aj mne sa to stalo prvý krát. Je pravda,, že som sa prehadzovala zo strany na stranu, ale pc bol už dávno vypnutý a môj mobil v bezpečnej vzdialenosti odo mňa. Okrem Mortal Instrument som nezavisláčila na ničom inom. Akože to myslím vážne! Asi tri dni, som nepočúvala k-pop xD My god what’s happening with me? xD Ehm no to je jedno. Jak som sa tak prevaľovala z jednej strany na druhu a zahrabávala hlavu do vankúša, zrazu PRÁAAAAASK (nie nespadla som xP) ale do hlavy mi vkĺzol nápad na kratučký príbeh z reálneho prostredia na mojich miláčikov HUNHAN. Celé som si to v hlave premietla, vyskočila z postele, otvorila ntb a začala písať. O pol druhej ráno, why not? Ale vedela som, že keby som s tým počkala do rána, zabudla by som na to. Dúfam, že sa vám to bude pozdávať, a že som nevyšla z cviku ʕ灬￫ᴥ￩灬ʔ. Ja pálim upratovať, skôr než ma segra zmasakruje :-*
„Si nervózny?“ opýtal sa Suho starostlivo pozorujúc tvár najmladšieho člena jeho skupiny. Sehun na neho pozrel s jemným úsmevom na tvári a pokrútil hlavou. „Ale kdeže, po toľkých vystúpeniach už nemám byť prečo,“ pootočil hlavu k oknu, aby sledoval biele oblaky, ponad ktoré sa lietadlo vznáša a po chvíľke pokračuje: „Skôr som už z toho všetkého unavený. Každý deň sme niekde inde. Niekoľko týždňov sme si neoddýchli a nemal som čas ani na to, aby som sa stretol so svojimi rodičmi,“ znovu smerom k Suhovi: „Niežeby som nemiloval ten pocit, keď stojím na pódiu pod svetlami reflektorov a tancujem alebo ten čas, keď sa stretávame s fanúšikmi a celý ten zhon okolo. Mianhae~hyung,“ sklopil pohľad: „Asi na mňa doľahla nostalgia či čo. Jednoducho sa teším až sa vrátime do Seoulu a ja si doprajem poriadny spánok a jedlo,“ sladučko sa na lídra uculil. Suho sa nevedel ubrániť materskému úsmevu na tvári. Chytil Sehuna za ruku, ktorú mal opretú na operadle a pevne mu ju stlačil hovoriac: „Nemusíš sa mi ospravedlňovať. Viem presne ako sa cítiš. Ale neboj, už len jedno vystúpenie v Pekingu a potom budeme mať voľno aspoň na chvíľku.“
„Hyung?“ ozvalo sa znovu po chvíľke.
„Myslíš, že máme šancu stretnúť Luhana? Počul som, že aj on je teraz v hlavnom meste,“ povedal Sehun nespúšťajúc už pohľad z okna. Otázka akoby nemala byť vyslovená nahlas, no zrejme si neuvedomil, že si to nehovoril len v hlave. Suho sa opäť usmial: „Bolo by to skvelé,“ skonštatoval.
Sehun sa zahĺbil do svojich myšlienok na časy, keď ešte s Luhanom trávil každú voľnú chvíľu. Na noci v spoločnej izbe, keď obaja nemohli zaspať a viedli tajné rozhovory, na sladké chvíle, ktoré spolu strávili. Na Luhanovu podporu vo chvíľach keď mu bolo najťažšie, na jeho úsmev a bláznovstvá, ktoré spolu navyvádzali. Na jeho bozky a dotyky…Cítil ako mu zahoreli líca, natočil sa k oknu ešte viac, aby si to náhodou Suho hyung nevšimol. Vybral si z ruksaku mobil so slúchatkami a zapol svoju obľúbenú hudbu. Zatvoril oči….
Peking, štadión, miesto koncertu
Po pár hodinovej ceste boli všetci deviati členovia EXO vyčerpaní, avšak na oddych čas ešte nebol. Rozvrh bol príliš napraskaný povinnosťami a aktivitami, takže šli len do hotelu, kde sa ubytovali, dali si rýchlu sprchu, prezliekli sa, najedli a už aj upaľovali na generálku. Nacvičovali a dávali do toho všetko.
Sehunovi po celý čas vŕtalo v hlave aké by to bolo skvelé, keby sa so svojim hyungom zvítal, aspoň na pár minút. Aby ho pozdravil, zistil ako sa má. Veľmi mu chýbal. Pri každom pomyslení naňho cítil, ako mu zviera hrudník. Od kedy Luhan odišiel, nemal chuť sa ani smiať. Akoby jeho veľká časť odišla spolu s ním…
Pred začatím koncertu ešte naposledy skontroloval schránku prijatých emailov, či mu náhodou Luhan neodpísal na jeho správu zo včerajška v ktorej stálo:
/em>Lu-ge~ , viem, že si zaneprázdnený asi rovnako ako ja. Taktiež viem, že som sa ti dlho neozval či neodpísal. Ver mi, chcel som ale niekedy len ťažko nachádzam správne slová. Jedno je isté, bogoshippeosseo (chýbaš mi). Ani nevieš ako často rozmýšľam, kedy ťa konečne opäť uvidím. Ale mám nápad. Vieš o našom koncerte v Pekingu? Možno si to zachytil aj na mojom tweetery xD. Pokiaľ som dobre informovaný, tiež budeš v tom čase v meste, však? Mohli by sme sa stretnúť? Aspoň na chvíľu. Nemôžem od teba žiadať veľa, ale rád by som ťa videl a povedal aspoň „Ahoj, máš sa?
Drzé maknae, Oh Sehun
Schránka bola však stále prázdna. Bez odpovede. Na jeho tvári sa blesol zármutok. Stlačil ruku v päsť, no v tom ho vyrušil Baekhyun: „ Poď Sehun, už to začína!“ vykríkol, schytil ho za ruku a ťahal dlhou chodbou k ostatným. Opona bola pripravená sa zdvihnúť každú chvíľu. Vypredaný štadión. Plno jačiacích a besniacích sa fanyniek čakajúcich na svojich biasov. Všetci cítili ako sa im kvapky potu zlievajú z čela. Ešte stále sa úplne nezbavili trémy, aj keď tento krát je to už skôr zo vzrušenia.
Spustila sa hudba…“Li-li-li-light light…..ohhhh“
Pár krát počas vystúpenia mal Sehun pocit, že v publiku Luhana zazrel, no zakaždým len pokrútil hlavou a presviedčal sa o tom, že je to len fatamorgána. No fatamorgána to nebola, Luhan tam naozaj bol. Od samého začiatku až do konca. Publikum bolo tak sústredené na vystupujúcu skupinu, že mohol nenápadne prejsť aj za pomoci menšieho maskovania k blízkosti pódia. Po celý čas hrdo sledoval vytúpenie a najmä jedného člena…
Po koncerte v šatni
„Baekhyun hyung, nevidel si, kde som hodil telefón pred tým, než sme utekali na pódium?“ pýta sa maknae, nervózne rozhadzujúc veci, zatiaľ čo ostatní stále prežívajú eufóriu z vydareného koncertu. „Myslím…teda, neviem. Musel si ho pustiť len na pohovku,“ povedal Baek ospravedlňujúco. Sehun ešte raz prehľadal pohovku, telefón mu padol na zem. Bol zapatrošený medzi kopu oblečenia. Zdvihol ho zo zeme. 1 neprečítaná správa na dispalayi. Cítil, ako mu poskočilo srdce a rozochveli sa mu kolená. Prosím, nech je to Luhan. Hovoril si v duchu, už už chcel správu otvoriť, keď sa na neho zrazu zavesil baby face: „Sehun-ah, poď si s nami pripiť na vydarené turné!“ vykríkne Chanyeol s úsmevom, no v tom si všimne Sehunov telefón. „Neotvoríš to?“ opýta sa kamaráta.
Sehun ešte chvíľku nervózne hľadel na obrazovku, prehltol až napokon otvoril správu. Až skončíte, budem ťa čakať v hoteli, kde ste ubytovaní. Náhoda, že sme boli v rovnakej budove a nestretli sa tam? Som na izbe číslo 210. Len zaklop, nikam sa ani nehnem. Btw, snáď si si nemyslel, že mi niečo také ako váš koncert unikne, že nie? Boli ste bombový, som rád, že som vás mohol vidieť. Už aspoň chápem tie fanynky 😉
Lu-ge~~
Chanyeolovi sa na tvári vystrúhal šibalský úsmev. Drgol Sehuna do ramena: „No čo tu stojíš jak soľný stĺp, utekaj za ním!“ Sehun len len, že ustál. Bol zo správy úplne mimo, čomu Chanyeolove povzbudenie nijako nepomohlo. Nechýbalo veľa a bol by na zadku. Otočil sa k hyungovi, ešte chvíľu si dával do hromady koľko sú dve a dve. „Aigoo, Sehun-ah!“ vykríkol Chanie s rukami nad hlavou, akoby vzýval všetkých svätých. Akoby Sehunovi došlo konečne čo sa deje. Zmätený, stratený a dojatý výraz malého šteniatka zrazu vystrieda šťastný úškrn. Popadne do rúk bundu a vyletí zo šatne. „A že pozdravujeme!!!“ vykríknem za ním Chanyeol, na čo Sehun len kývne a beží ako o život, cez zadný vchod aby ho nikto nespozoroval. „K hotelu prosím,“ povedal šoférovi naliehavo. „A nečakáme na ostaných členov?“ opýtal sa šofér neisto.
„Nie, oni sa ešte chvíľku zdržia, prosím choďte.“
Auto sa naštartovalo a Sehun cítil akou šialenou rýchlosťou mu pumpuje srdce v hrudi. Div, že nevyskočilo. Dlane mal zrazu úplne prepotené, točila sa mu hlava a dych v stave asi ako po maratóne.
V hoteli
Keď auto zastavilo pred hotelom, Sehun poďakoval a rýchlosťou blesku vybehol von. Bol šťastný, nedočkavý a nervózny ako pred prvým rande, či koncertom. Konečne ho uvidí. Svojho Luhana.
Dal si zavolať výťah. Kým zišiel dole mal pocit, že to bola celá večnosť. Nastúpil. „Bože Sehun, ukľudni sa. Správaš sa jak malé decko!“ hrešil sám seba v duchu. Cink! Výťah zastal na treťom poschodí. Sehun vystúpil. Stále nechápal ako je možné, že sú v rovnakom hoteli. Už keď prišiel bol tak blízko. Stačilo mu zísť dole dve poschodia a bol by sním. Akoby im ani osud neprial..
Prešiel pár váhavých a pomalých krokov. Celý sa triasol. Pozrel na dvere: 210. Ešte raz pre istotu skontroloval sms právu. Okay, som správne. No ták, Sehun. Chcel si ho predsa vidieť, nie? Hovoril si v duchu. Zhlboka sa nadýchol, zdvihol ruku a zaklopal…
Luhan stál oproti oknu a sledoval nočný ruch mesta. Na tvári sa mu pohrával slabulinký úsmev. Keď počul zaklopanie, cez jeho brucho preletela hŕstka motýľov a poriadne veľkých. Skontroloval v zrkadle, či je všetko v poriadku a podišiel k dverám. Otvoril ich. Sehun za nimi prestupoval nervózne z nohy na nohu. Ich pohľady sa stretli. Zrazu akoby sa svet prestal točiť.
„Poď ďalej,“ povedal Luhan skrývajúc svoje prílišné nadšenie. Zatvoril za nimi dvere. Chvíľku panovalo v miestnosti ticho. Sehun si prehrabol vlasy do zadu a otočil sa na Luhana. Ten sa už usmieval od ucha k uchu a v jeho očiach sa ligotali slzy. „Lulu…“ povedal Sehun potichúčky podišiel k nemu a vrúcne ho objal. Stáli tam, bez slova. Potrebovali navzájom cítiť svoju blízkosť. Presvedčiť sa, že to čo sa deje je skutočné.
„Poviem ti,, že si pekne podrástol,“ zasmeje sa Lu a dvihne hlavu, aby videl svojmu dongsaengovi do tváre. Sehun sa sladučko zaculí: „Možno ty si sa zmenšil Lu-ge,“ Luhan slabučko buchne päsťou do jeho hrude. „Vyzeráš dobre,“ povie napokon neuhýnajúc pohľadom. V miestnosti nastalo také ticho, že obaja počuli tlkot svojich nedočkavých sŕdc. Hľadeli si do očí.
„Myslím, že toto by som mal povedať ja,“ prerušil Sehun ticho, priložil ruku k Luhanovej tvári, prstami vkĺzol do jeho vlasov a hľadel na Luhana akoby čakal na povolenie. Luhan sa zasnívane usmeje, chytí Sehuna za golier a pritiahne si ho k svojím perám. Zatvorili oči. Pocítili vzájomnú príťažlivosť, ktorá sa za čas odlúčenia ešte prehĺbila. Už nebolo cesty späť. Sehun prešiel jazykom po Luluho perách, Lu pootvoril ústa čím mu dal signál aby sa neostýchal pokračovať. Zatvorili oči, pritiahli sa k sebe ešte bližšie. Sehun vplával jazykom do Luhanových úst a pomalými a jemnými pohybmi začal láskať ten jeho a prepatrávať každučký kúsok. Bozk netrval dlho, ale tá chvíľa sa navždy zapísala do ich životov. Pozreli na seba a naraz povedali: „Chýbal si mi.“
Luhan stiahol pomaličky zo Sehuna dole bundu a pohodil ju na kreslo. Začal rozopínať gombíky na jeho košeli, jeden po druhom, pričom si ho dôkladne skúmal, ani si neuvedomoval, že si pár krát prešiel jazykom po perách, čo by predtým spôsobilo u maknae nekontrolovateľné červenanie sa a koktanie, ale to sa už dávno zmenilo. Nabral sebavedomie takže sa len hrdo usmial. Chytil Luhanové ruky aby ho zastavil. Ten na neho nechápavo pozrel, ale keď dostal bozk na pery, pochopil. Sehun si vyzliekol košeľu a odhalil tak vypracovanú hruď a pekne vyformované brucho na jeho štíhlom tele. Luhan nedokázal uhnúť pohľadom a odolať dotykom. Za krátko skončilo na podlahe aj jeho tričko, pretože Sehunovi sa nepáčilo, že polonahý stojí v izbe len on. Aj on sa chcel pokochať pohľadom na krásne udržiavané telo.
„Myslím, že už ma nenecháš viesť, či?“ opýtal sa Luhan so smiechom a strčil Sehuna na posteľ. Ten sa oprel o lakte a provokačne na neho pozrel: „Hmm, neviem, uvidím,“ žmurkol na neho. Luhan si na neho sadol obkročmo a začal ho neovládateľne bozkávať. Bozkával jeho pery dravo a túžobne, po chvíli sa presunul ku krku, niekoľko krát po ňom prešiel, zastavil sa na jednom mieste v blízkosti kľúčnej kosti. Hravo ho uhryzol a vsal do svojich pier. Niekoľko krát prešiel jazykom a červenajúca značka bola na svete. Sehun ho celý čas pozoroval a užíval si dotyky jeho pier a rúk. Luhan postupoval po celom hrudníku, malými motýlimi bozkami. Pohrával sa s jeho vzrušenými bradavkami a jednou rukou zamieril k nohaviciam a začal ich rozopínať. Pod svojimi rukami cítil, ako sa Sehun chveje a pod dotykmi jeho úd rastie. Napokon z neho vyzliekol nohavice a na Sehunov veľavravný zamračený pohľad spravil to isté, pričom ako Sehun na neho pozeral, Luhan sa zapýril. Snáď prvý krát v živote. Vždy bol on ten, ktorý mal navrch. Ale čosi sa zmenilo. Sehun sa zmenil. Opäť vyšiel na Sehuna a začali sa bozkávať a rukami skúmať každučký záhyb na ich telách. Krásna milostná predohra plná sladkých slov sa rozbehla. Po chvíli si Sehun prevrátil Luhana pod seba, niežeby to Lu nečakal, ale prekvapilo ho to. „Otoč sa na chrbát,“ šepol mu Sehun do uška a oblízal ho. Luhan cítil, ako jeho telom prešla vlna vzrušenia a studený pot zalial jeho chrbát. Poslúchol. Sehun prešiel prstami po jeho chrbte,, naklonil sa nad neho a začal ho bozkávať od krku až k zadku. Zdvihol sa a nemohol sa nezasmiať na Luahnových nedočkavých reakciách. „Zvláštne, nebol som ja ten roztomilý a ty ten nadriadený?“ podpichne.
„Buď ticho,“ zavelí Luhan v čínštine zakrývajúc si tvár do obliečky na perine. Sehun pobavene pokrúti hlavou. Pohladí mu zadok a prstami prejde až k jeho otvoru a vojde doň. Najprv jedným a potom oboma prstami naraz. Lu sa mimovoľne nadvihne a na tvári sa mu zračí kŕčovitý výraz. No ten za chvíľu vystriedal pocit blaženosti a uspokojenia. Keď Sehun videl, že sa uvoľnil, začal ho masírovať. Cítil ako sa rozťahuje, cítil to ohromné teplo pumpujúce medzi jeho prstami. Pridal tretí prst a takto pokračoval až kým Luhan nedočkavo zahlásil, nech s tým prestane. Za iných okolností, by to bola dokonala pozvánka na provokovanie, ale tento krát bola túžba po jeho hyungovi silnejšia a väčšia ako všetky zákernosti v jeho hlave. Vytiahol prsty a oblizol ich, na čo sa Luhanovy začervenali ešte aj uši,no nedokázal už od Sehuna odvrátiť pohľad. Sehun nasmeroval svoj úd k začervenanému otvoru a pomaličky ho doňho vsunul. Cítil to neskutočné teplo a vášeň ktorá nimi začala lomcovať. Túžbu, ktorá sa pohrávala s ich zmyslami. Opojenie, ktoré nastalo vo chvíli, keď sa spojili. Najprv pomaličky, aby si užili každé opätovné spojenie sa v ňom začal pohybovať. Tep sa im značne zrýchlil a dych nabral na obrátkach. Zalieval ich pot a telá sa im chveli. Sehun začal zrýchľovať a užíval si každučké Luahnove zastonanie a vyslovenie jeho mena. Narážal stále rýchlejšie a tvrdšie. Luhan sa nadvihol a medzi prstami krčil prikrývku. Nedokázali sa nabažiť toho pocitu. Luhan do ruky zobral vlastný úd a začal si ho rýchlo a nedočkavo masírovať. Cítili ako sa v nich nahromaďuje tlak. Sehun držiac Luhana okolo drieku ešte pár krát narazil na jeho špičku, hryznúc si spodnú peru až kým obaja nedosiahli vrchol. Sehunove spermie razom prenikali Luhanovým vnútrom. Dych oboch sa začal spomaľovať a upokojovať. Sehun padol vedľa Luhana a natočil k nemu hlavu. Luhan sa tiež otočil na bok, aby na neho lepšie videl. Načiahol sa k nemu a pobozkal ho. Dlhý a sladký bozk, ako by mal byť posledný.
Ráno sa museli rozísť. Luhan kvôli ďalšiemu rozvrhu a Sehun kvôli návratu do Seoulu.
„Nebudem sa s tebou lúčiť, akoby sme sa už nemali vidieť. Ja si ťa nájdem, nech si kdekoľvek,“ povedal Luhan hľadiac Sehunovi uprene do oči. Napriek všetkému bol však tlak v jeho hrudi silný. Sehun prikývol, znovu ho vrúcne pobozkal: „Počkám na teba,“ povie po tichu, ešte naposledy sa ich pery spoja, pohladí ho po tvári a objíme.
Keď sa Sehun vrátil na izbu, Suho sa ho na nič nepýtal. Len ho s úsmevom pozoroval. Za čo bol Sehun rád. Jeho oči sa samé od seba usmievali.
„Ale, ale, čo to vidím na tvojom krku?“ podpichol do neho Jongdae už v aute na ceste na letisko, odhrnúc mu tričko z krku. Pobavene sa uškrnul. Sehun sa málinko odtiahol, napravil si tričko a so svojim poker facom a pohľadom upreným na míňajúcu sa vozovku: „Ja neviem o čom hovoríš,“ skonštatuje no neubráni sa sladkému úsmevu…
„Jace, až príliš rýchlo si zmenil svoj názor na civilov,“ vraví Alec uprene pozerajúc do Jaceových očí.
„Clary nie je civil a ty to vieš Alec,“
„Ale nie je ani jednou z nás! Už si zabudol na všetky tie sľuby, že ochrániš inštitút?“ cíti, ako v ňom stúpa horúčava. Hnev. Prebodáva Jacea pohľadom, ktorým ako by vravel Nechcem aby mi ťa niekto vzal, čo to nechápeš?
„Ja ochránim inštitút a ochránim aj Clary. Potrebuje nás. A my ju, Alec,“ hovorí so zvýšeným hlasom opätujúc mu rázny pohľad. „Alec, sme rodina. Ty, ja a Izzy. To nezmení nič a nikto,“ tón jeho hlasu klesá. Položí Alecovi ruku na rameno: „Clary je v nebezpečenstve a my ju musíme ochrániť a s ňou aj inštitút. Ak ju Valentine dostane, všetko na čom nám záleží pominie. Nesmie dostať ju ani pohár,“ vraví naliehavo. Alec na neho neprestáva hľadieť. Vo svojom vnútri bojuje sám so sebou aby nevykričal Jaceovi, to čo nechce. To čo skrýva vo svojom vnútri tak dlho a čo nikdy nesmie vyplávať na povrch. Napriek všetkému však nevybuchne. Skloní hlavu a prikývne. Nedokáže Jaceovi dlho odporovať. Jace sa na neho usmeje a potľapká ho po ramene:
„Ďakujem, Alec,“ odíde z tréningovej miestnosti.
Alec za ním hľadí až kým mu úplne nezmizne z dohľadu. Snaží sa donútiť k otázke Robíš to preto, že si do Clary zamilovaný?. Avšak len pomyslenie na tieto slová mu dvíhajú žalúdok. Cíti ako v ňom vrie krv. „Arrrghh!“ vykríkne z plného hrdla a celou silou udrie do čierneho boxovacieho vreca visiaceho neďaleko neho. Keď sa k nemu vrece vráti, objíme ho. Bojuje so všetkými myšlienkami a pocitmi, ktoré ním prúdia. „Aaarrrgh,“ znovu vykríkne a začne do vreca udierať stále silnejšie a silnejšie, kým sa vyčerpaný a udýchaný nezvezie po stene na zem. Podoprie si hlavu rukami a snaží sa upokojiť svoj dych.
Stačil jeden moment v ich živote, jeden krátky moment a všetko sa zmenilo. Bol by radšej keby sa žiadna z vecí spojených s pohárom, Valentinom a Clary nestala. Tak by aj naďalej chodili do klubov zabíjať démonov a zneškodňovať protivných upírov. Pokojne by trénovali a žili na inštitúte, bez toho aby o tom akýkoľvek civil (obyčajný človek) tušil. Prisahal by, že mal radšej Jacea v dobe, keď nemal záujem o romániky. Keď bol sebecký, zahľadený sám do seba a vravel vety typu Nepotrebujem do vzťahu nikoho. Vystačím si sám so sebou. Výborne nám to spolu klape a aby to nebola prílišná nuda raz za čas sa so sebou pohádame a rozídeme. Alec ho mohol aspoň potajme strážiť, pozorovať. Nemal pocit ohrozenia. Netušil čo je to žiarlivosť. Nemusel sa báť, že čoskoro bude Jaceovo srdce niekomu patriť. To sa náhle zmenilo, keď sa objavila Clary Fairchild, ryšavá kráska.
„Čo si to nahováram,“ povie si sám pre seba. Pozviecha sa na nohy a sám odíde z tréningovej miestnosti do svojej izby.
Problém nie je len v tom, že Jace je, ako už Alec dávno vedel, zameraný, ak sa neráta on sám, na opačné pohlavie. Problém je však v pravidlách, ktoré sa vo svete Lovcov tieňov prísne fungujú. Blbé pravidlá, ktoré by takýto vzťah nedovolili. Občas je to, akoby sa ich svet zasekol v stredoveku. A práve Alec Lightwood to veľmi dobre vie. Táto predstava ho úplne zožiera zvnútra. Po maličkých kúskoch. Deň za dňom. A ešte viac pri pomyslení, že jeho city tak či onak nebudú nikdy opätované. „Nevieš si predstaviť, aké je ťažké byť v tvojej prítomnosti bez toho, aby som niečo povedal a tváril sa, že je všetko okay. Že sme ako bratia. Pozerať ti do očí a dotýkať sa ťa….aaarrrghh!“ povie si sám pre seba ležiac na posteli, keď mu do izby vtrhne Izzy.
„Alec?“ na chvíľu sa zabudla, čo chce povedať, keď zbadá vankúš letiaci priamo na stenu vedľa nej. No napokon si len povzdychla, nie je to prvý krát, čo takto svojho brata vidí, ale nedokáže mu pomôcť, čo ju štve najviac. Ona o jeho pocitoch k Jaceovi vie už dávno. Všimla si to, aj napriek Alecovým márnym pokusom zakryť čokoľvek. Lenže zabúda na žiarlivosť, ktorá mu srší z očí, z tónu hlasu a zo správania, za každým, keď Jace venuje Clary jeden zo svojich skenujúcich pohľadov. Pokrúti hlavou, „Čo som to chcela…“ zamyslí sa na chvíľku. „Och jasné, poď Jace a Clary nás už čakajú. Zistili sme, kde sa Magnus Bane teraz nachádza,“
„Myslíš toho warlocka?“ opýta sa krátko sadnúc si. Issabell prikývne.
„Podľa všetkého bol on ten, kto Clary zablokoval spomienky a pravdepodobne je aj on ten jediný, kto ich dokáže vrátiť späť,“ povie nadšene. Alec sa postaví na nohy, vezme do rúk kožennú bundu pohodenú na posteli a nasleduje svoju mladšiu sestru do zbrojnice, kde už čakajú aj zvyšní dvaja. Jace si Aleca premeria pohľadom. Všetci si vezmú svoje zbrane. Dievčatá idú napred, kým si Alec pripravuje luk, Jace k nemu podíde: „Alec, v poriadku? Môžem sa na teba spoľahnúť?“ pozerá mu do očí. Alec mu opätuje pohľad, zhlboka sa nadýchne. „Nesklamem svojho brata,“ povie odhodlane a podá si s Jaceom ruky.
Všetci štyria sa spolu vydajú na cestu. Alec si ešte v mysli všetko premieta a drží sa za nimi tromi pár krokov ďalej. Všíma si Jaceovu zaujatosť voči novému členovi v ich týme. Snaží sa, veľmi sa Alec snaží prijať ju. Niežeby mu ublížila. Chce jej pomôcť, ale zároveň sa jej chce zbaviť. Ani Clary nie je slepá, už dávno si všimla ako sa Alec správa. Slová Drž sa od Jacea ďalej jej úplne stačili na to, aby jej všetko do seba zapadlo.
Na odvoz využili pomoc a dodávku Clarynho najlepšieho kamaráta Simona. Netrvalo dlho a boli pred nočným klubom, plnom ľudí, vampírov a démonov, kde sa mal nachádzať aj Magnus Bane. Mnoho démonov hneď vycítilo aktivitu shadowhunterov v klube a rázom skrotli, aj keď iný by sa radi vydali po ich krkoch. „Ako asi chutí krv lovcov tieňov?“ vraveli si upíri a nespúšťali z nich pohľad zatiaľ čo si oblizovali pery a nasávali vôňu krvi. Clary, Jace Alec a Izzy sa mali na pozore. Sledovali každý ich krok a stále boli pripravený zaútočiť.
„Pane, niekto vás hľadá,“
„Viem, vycítil som ich prítomnosť,“ pousmeje sa warlock a jeho oči zažiaria záujmom.
Okay, keďže moja poviedka nadväzuje na seriál, hodím sem pre nováčikov výzory postáv, aby ste vedeli o kom točím. Je to aj preto lebo v samotnom príbehu sa už opisovaniu ich vzhľadu nevenujem. Tam sú skôr dôležitejšie pocity a zápletky.
Tí ktorí, ešte nezačali pozerať seriál, vrelo odporúčam :). Nemeškáte, zatiaľ vyšlo len 5 častí :-*
Anyeonghase yo chingu :-*
Omo to bol ale dlhý čas, čo som sem naposledy niečo pridala, že? No ale škola bola v plnom prúde, neustále som si hľadala brigády a na ostatné mi neostával čas. Dúfam, ale že is Vás udobrím touto sladučkou poviedkou
Sarangahe yo ♥
–I roll up I roll up Whenever u call baby I roll up- ozývalo sa z môjho iphonu, práve keď som bol na ceste do knižnice svojím typickým tanečným krokom a so spokojným nič nevnímajúcim úsmevom na tvári. Ten sa však zmenil, keď som zrazu do kohosi narazil, alebo žeby ten dotyčný vrazil do mňa? No to je už jedno. Proste som utrpel náraz a chlapec, do ktorého som vrazil takmer stratil rovnováhu a spadol na zadok. Našťastie som sa včas spamätal a zachytil ho.
Mohol byť tak asi v prvom ročníku. Čiže o rok mladší než ja. Jeho zmätený a trochu zdesený výraz prezrádzal, že sa zrejme niekam ponáhľal a ja som mu to prekazil.
Prišlo mi zvláštne, že som ho na tejto škole ešte nevidel. A to je už takmer polovica roka za nami. Ale naozaj, prehliadnuť niekoho takého je priam nemožné. Mám namysli jeho krásne čierne, nádherné črty jeho tváre a veľmi nápadité oči a najmä roztomilý noštek.
„Ehm..mianhae~,“ povedal som ospravedlňujúco, kontrolujúc ho pohľadom či je v poriadku. No samozrejme až po tom, čo som si ho poriadne prezrel.
„N-nič sa nedeje..som v poho,“ odpovedal uhýnajúc pohľadom. Prišiel mi roztomilý.
„J- ja už musím ísť..prepáč..“ povedal, zodvihol o zeme svoj vak, ktorý mu padol z ramena, keď do mňa vrazil a utekal rýchlo ďalej.
Chvíľočku som za ním pozeral , no potom som len mykol plecom, pustil si ďalšiu pesničku a pokračoval na svojej ceste, pospevujúc si už pesničku Burn od Lil Wayna.
Prišiel som do knižnice. Nebolo tam príliš veľa ľudí, ktorý by sa hrnuli za vedomosťami. Veď ani ja by som tu nebol, keby som tu nemal obľúbené miesto na oddych, keď mám voľnú hodinu.
Bol to jeden zo stolov pri okne na samom konci rozľahlej miestnosti preplnenej množstvom regálov s knihami všetkých žánrov. Položil som si svoj vak na stôl a chystal som sa usadiť, keď som zrazu začul vo svojej blízkosti zvoniť telefón. Najprv som si to nevšímal, myslel som si, že je to len niekto v knižnici, lenže nikto to nezodvihol a telefón zvonil vytrvalostne ďalej. Zložil som si teda slúchatká a išiel sa poobzerať. No ani som ďaleko nedošiel pretože hneď oproti mne na poličke som zbadal ten zvoniaci biely mobil.
Podišiel som bližšie. Nikto sa po ten mobil nehlásil, tak som ho zobral do ruky a stlačil „Zodvihnúť“.
„Yoboseyo?“ ozval som sa.
„Och, chvála bohu. Ďakujem, ž si zodvihol ten telefón,“ povzdychol si ktosi na druhej strane.
„Niet začo..to je tvoj mobil?“ opýtal som sa.
„H-hej je. Zabudol som ho…ehm..je v knižnici?“
Divne som sa zaksychtil. To ten chlapec ani nevie, kde ho zabudol? Pekne no.. „Yep je..Ležal na poličke pri encyklopédiách.“
„Oh dobre, gomawo~, môžeš ho tam prosím nechať? Prídem si poň po hodine.“
„Jasné, nie je problém..“
„Ešte raz gomawo~ sorry musím končiť..“ povedal a zložil.
S nadvihnutým obočím som hľadel na ten telefón ešte hodnú chvíľu. Toto bolo fakt divné. Ten človek je divný. Kto to len mohol byť? Hmm..určite má nejaké svoje fotky v telefóne.
Nie,Taehyung , nešprtaj sa v cudzích veciach. Ani tebe by sa nepáčilo, keby to niekto robil. Ale keď..Našiel som ho. Mám na to právo. Jedno nakuknutie ešte nikdy nikoho nezabilo.
Dobre teda…Otvoril som galériu a prehľadával fotky, keď som konečne narazil na fotku zrejme majiteľa telefónu. A takmer som vyprskol smiechom, keď som tam našiel toto :
a zistil komu to vlastne patrí. Tomu sa teda vraví osud…
Naťukal som do jeho telefónu svoje číslo a prezvonil si. Následne som si to číslo uložil pod neznámym menom a škodoradostne sa usmial. Po pravde..ani nevime prečo som to urobil, ale urobil.
Potom som mobil položil späť na miesto, kde som ho našiel. Chvíľku som ešte v knižnici pobudol, avšak ešte pred zvonením som odtiaľ išiel preč, aby som sa s tým chlapcom nestretol. Na naše stretnutie je ešte čas…
Kookie‘s POV
Bol som v školskej knižnici a hľadal niečo ne referát, ktorý nám zadali z geografie. Prehľadával som encyklopédie práve, keď mi zazvonil telefón vo vrecku. Zľakol som sa a nechýbalo veľa, aby som upustil všetky knihy na zem. Vybral som teda mobil z vrecka a zodvihol hovor. Bol to Bam Bam (GOT 7) , môj spolužiak, ktorý mi vravel, aby som rýchlo prišiel späť do triedy, že ma hľadá triedna profka. Vraj je to naliehavé, takže sa mám ponáhľať. Naliehavé? Čo môže byť také naliehavé? Žeby sa mi podarilo spraviť niečo zlé? No snáď nie..Nechcem mať žiadne problémy…
Položil som knihy späť na poličku, zobral si vak aj svoje zošity a rýchlo utekal do svojej triedy na druhom konci školy. Letel som cez chodbu ako blázon, za čo som aj zaplatil. Celou silou som vrazil do akého si chalana, ktorý bol zrejme myšlienkami úplne inde. Pretože vôbec, ako jediný na chodbe nepočul, keď som na neho kričal: „POZOR!!!“. No čo už, tak mi treba. Vrazil som do neho, ale našťastie pre mňa ma zachytil a ja som si nenabil zadok na tvrdej podlahe. Nestihol som si ho ani poriadne pozrieť, ale zdá sa že je starší ako ja a zdá sa, že aj dosť mimo. Ospravedlnil som sa mu, rýchlo si pozberal rozhádzané veci a utekal ďalej.
Ukázalo sa však, že som sa nakoniec plašil zbytočne, pretože v skutočnosti ma nikto nehľadal. Bam Bam spolu s ostatnými chalanmi chceli len vyskúšať, ako rýchlo dokážem dobehnúť z knižnice. Pekne sa na mne zabávali. Ja som ich hodnú chvíľu vraždil pohľadom, no potom len mávol rukou a nechal to tak. Poznám ich, a viem, že s tým nič nespravím. A predsa kebyže aspoň ja im také veci nerobím, tak niečo poviem, ale takto som radšej ticho… xD. Sadol som si medzi nich na lavicu, chcel som im ukázať jedno nové video, ktoré som stiahol z netu do svojho mobilu, keď som si uvedomil, že ho nemám. Do frasa!
Rýchlo som povedal Bambimu, aby mi požičal svoj, prezvonil som svoje číslo. Chvíľu sa nikto neozýval, no napokon to niekto predsa len zodvihol. Oznámil mi, že môj telefón je v knižnici, a že mi ho tam aj nechá. Vydýchol som si, ešte že sa na svete nájdu aj takýto ľudia…
Skončila hodina a ja som rýchlo bežal späť do knižnice. A predsa, svoj mobil som našiel na poličke pri encyklopédiách presne tak ako vravel ten chalan, ktorý ho našiel. Rád by som mu poďakoval osobne, ale asi sa už nedozviem kto to bol..
V‘s POV
Keď skončil ten nekonečný a nudný deň v škole, bol som rád, že konečne idem domov. Bol som sám, keďže obaja rodičia boli ešte v práci. Pri dverách som sa vyzul, prešiel najprv do kuchyne, odkiaľ som si vybral džús a potom som už len zamieril do svojej izby. Tašku som hodil na posteľ, vyzliekol si sako z uniformy a taktiež ho voľne pohodil na posteľ. Bola už takmer úplna tma, ale nezasvietil som si. Namiesto toho som v takomto prítmí sadol na zem a chrbtom sa oprel o posteľ. Pozeral som na stenu pred seba a rozmýšľam nad tým chlapcom, ktorého mobil som dnes našiel v knižnici a ktorý do mňa na chodbe vrazil. Pôsobil zaujímavo a určite by som sa sním rád stretol, keď v tom mi prišlo na um, že som si jeho číslo uložil do svojho telefónu. Vybral som svoj telefón z vrecka, našiel jeho číslo a chvíľu na neho pozeral: Mám volať? Nemám volať? Nebude to trápne?..pýtal som sa sám seba, až som nakoniec stlačil VOLAŤ. Začalo to zvoniť. Cítil som ako mi začalo búchať srdce a moje dlane sa začali náhle potiť. Zvláštne…
„Yoboseyo?“ ozvalo sa v telefóne.
Chvíľu som sa neozýval, bol som ticho, Stále som váhal, či je správne to čo robím, ale keď sa znovu opýtal „Yoboseyo?“ tak som nabral odvahu.
„Ahoj. Pamätáš si ešte na mňa? Dnes som ti volal, kvôli tvojmu zabudnutému mobilu,“ hovoril som s úsmevom.
Kookie’s POV
Akurát som sedel v izbe a písal posledné domáce úlohy, keď mi z ničoho nič zazvonil telefón položený na posteli. Postavil som sa zo stoličky a prešiel na posteľ. Pozeral som na display, aby som zistil, kto to je ale ukázalo sa mi tam len neznáme číslo. Zodvihol som to. „ Yoboseyo?“ povedal som, lenže nikto sa neozýval tak som to zopakoval. V tom sa ozval hlas toho chalana, ktorý mi dnes pomohol. Úplne sa mi rozžiarili oči a telo sa mi začalo chvieť. Ani neviem prečo, ale potešilo ma to.
„Pamätám, len škoda, že som ti nemohol poďakovať osobne. Nemohli by sme sa stretnúť, aby som to napravil?“
„Hmm..určite k tomu dôjde, ale ešte je čas, nemyslíš?“ (táto odpoveď ma prekvapila, posadil som sa na posteľ a naša konverzácia pokračovala).
„Čas? Čo tým myslíš?“
„ Ja lenže najprv by som ťa rád bližšie spoznal..“
„Ale nebude to lepšie, ak sa stretneme?“
„Si nejaký nedočkavý, nie?“ (prvý raz v živote som pocítil, aké to je červenať sa).
„Ja….Vlastne, ešte neviem ani tvoje meno. Ako sa voláš?“ napadlo ma.
„Nechcem, aby si ma začal hľadať, skôr, ako by som chcel. Preto radšej ostanem v utajení..“ (čo to má znamenať? Je to snáď nejaká hra na mačku a myš či čo?)
„V utajení? Čo je to za nezmysel? Vieš ty čo? Poďme to radšej skončiť, skôr ako to začne, dobre?“ (vravím mierne vyvedený z rovnováhy, normálne cítim, ako mu cuká pravé obočie)
„Počkaj! Prepáč, ak som ťa vytočil, ale nezaves to, prosím. Naozaj by som ťa rád spoznal. Sľubujem, že moje meno a to, kto v skutočnosti som sa dozvieš v pravý čas. ( v jeho hlave bolo počuť naliehanie, čo by som mal urobiť?)
„Keď ja neviem..“ (začal som váhavo)
„Prosím..“
(dobre, možno nie som normálny, ale skúsiť to môžem) „ Dobre teda, tak povieš mi niečo o sebe?“ (týmto to celé začalo)
Ani som sa nenazdal a z nášho spoločného telefonátu ubehli takmer 4 hodiny. Dávno som sa s nikým tak dobre neporozprával. Mal som pocit, že tomu “pánovi Tajomnému“ môžem povedať čokoľvek na svete a nezradí ma. Smial som sa a rozplýval som sa potajomky nad tým príjemným hlasom.
Chcel o mne vedieť úplne všetko, od tých najmenších drobností až po veci závažnejšie týkajúce sa mojej neúplnej rodiny, o mojom milostnom živote, ktorý nebol tak pestrý. Úplne všetko. Nikdy som sa necítil tak híčkaný, tak rozmaznávaný slovami cudzieho človeka. Som rád, že som nezložil, že som s ním začal konverzáciu. Bolo isté, že to ani skončiť nechcem. Chcem tiež o ňom všetko vedieť. Avšak, keď som chcel začať kolo otázok zameraných na neho a jeho život, ale tu mi mama zaklopala na dvere, aby som sa utíšil a šiel spať, pretože už boli takmer dve hodiny nad ránom a ja som potreboval ísť do školy. Preto som sa s ním rozlúčil, zaželal pekné sny a povedal, že sa teším, až mi zajtra zavolá zas.
So širokým úsmevom a myšlienkami lietajúcimi kade tade k neznámemu som napokon pokojne zaspal.
V‘s POV
Zvyšné hodiny spánku, ktoré mi ostávali kým som šiel do školy, som prebdel s úsmevom na perách. Bože je taký sladký. Stačila mi len chvíľka, aby som sa zaľúbil do jeho štebotavého smiechu a sladkého hlasu. Môže byť snáď niekto ešte dokonalejší? A ešte k tomu keď si spomeniem na tú anjelskú tvár. Jeho fotku som si len tak mimochodom poslal na svoj telefón, skôr než som mu ten jeho vrátil. Ani neviem koľko krát som sa na ňu od toho času pozrel, ale stále nemám dosť.
Ráno som vyzeral ako zombie, ale vôbec mi to nevadilo. Rýchlo som vstal, obliekol si uniformu a ponáhľal sa do školy, kde som ho potajomky sledoval. Poslal som mu cez hodinu sms-ku: „ Annyeo, ako sa máš? ^.^“
Pár minút na to odpísal: „ :3 Fájn, len ako si nie som schopný dávať na hodinách pozor.“
Uškrnul som sa : „Je to snáď kvôli mne? :3“
„Ehm..ja..nemyslím si..xD To máš toľko času, že mi píšeš?“
Cítil som v tej smske sladké zdráhanie sa, omo je sladký: „ Ale ja to viem :-*..No v podstate hej xD. Lepšie povedané pre teba si nájdem čas veľmi rád.“
„Omooo, ešte sa budem červenať xD ..Ako si sa vyspal?“
„Popravde nespal som vôbec, a čo ty?“
„Nespal? A nie si unavený? :O ..Ja som spinkal ako anjelik ^_^.“
„No tak to som skutočne rád :3 . Ja neviem, ale mám pocit, že to bude kvôli tebe ;)“
„Ehm..Budeme dnes volať znovu?“
„A chceš? Už to nechceš skončiť?“
„Bolo by to nefér voči mne, pretože ja som ti o sebe povedal všetko, ale ja o tebe neviem ani to akú máš obľúbenú farbu >.< . Jasné, že chcem pokračovať!“
Zasmial som sa: „ Čiernu ;). A som rád, že chceš pokračovať, bolo by mi veľmi smutno kebyže nie. A neboj dnes ti odpoviem na všetky otázky, ktoré pre mňa budeš mať .“
„ :3 Gomawoo :3“
Hm? Zaklipkal som na mobil očami: „ A za čo? :O“
„Za to, že si sa ozval :3“
„To by som mal skôr poďakovať ja tebe ;)“ no odpoveď mi na túto správu až dokonca dňa neprišla. Zaskočil som ho?
Kookie’s POV
Aigoo, nie som si istý, či som sa niekedy v živote červenal ešte viac ako, keď som mu odpisoval na správy. Musel som vyzerať ako čerstvá paradajka. Ehm, vlastne nie som si istý či som sa vôbec niekedy červenal. Cítim, že ON je naozaj špeciálny. Avšak, keď som mu chcel odpísať na ďalšiu správu, pri ktorej som sa nielenže červenal, ale k tomu ešte aj usmieval ako blbeček, vymákol na profák. Došiel ku mne a zhabal mi telefón. S nadutými líčkami som založil ruky na hrudi a chtiac-nechtiac som pozeral už na tabuľu. Hnev ma však prešiel hneď som si spomenul na večer, keď mi bude volať.
Deň ubehol našťastie rýchlo a po škole som dostal svoj telefón späť s napomenutím, že ho mám vypínať, keď som na hodinách, lebo inak mi ho dajú až na koniec roka. Omo…koniec roka? To je nemysliteľné, veď ako by som s ním potom volal? Musím si dať pozor.
Večer som sa znovu zatvoril do svojej izby, usadil sa na posteľ a očakával telefonát, ktorý čoskoro prišiel.
„Ja som sa zľakol, že mi nedvihneš, keďže si mi ani neodpísal.“ (ozvalo sa náhle na druhej strane)
„Mianhae, ja som chcel, ale zhabali mi kvôli tebe telefón.“
„Kvôli mne?“
„No hej, lebo kebyže ti neodpisujem, tak ma nenačapajú“ povedal som oduto.
„Aish, si taký sladký, keď sa hneváš..ale mianhae~“ (zabudol som dýchať a horúčka oblievala moju tvár)
„P- prestaň s tým..“ povedal som nervózne.
„No dobre no, nechám ťa pre tento krát..(zasmial sa).:Tak sa pýtaj..“ povie a ja sa len pousmejem a už o zasypávam otázkami.
Som rád, že mi o sebe povedal naozaj všetko, znovu som zaspával šťastný.
Prešiel mesiac a mi sme si každý deň neprestajne volali. Ale už nie len večer doma, ale ešte aj počas školy, cestou domov a stále, keď sme mali čas. Naše konverzácie boli plné smiechu. Neprestajne som sa usmieval, čo si samozrejme všimli aj moji rodičia a neustále si zo mňa uťahovali. Môj život prestal byť nudným šmahom čarovného prútika.
Až raz, keď som akurát položil telefón po našom spoločnom telefonáte k sebe na vankúš, zapípala mi sms-ka. Začudoval som sa, nečakal som, žeby to mohol byť on, ale áno bol. Môj neznámy anjel. Poslal mi správu, v ktorej stálo: „Zajtra po škole ťa budem čakať na streche :-*“
Keď som prečítal túto správu zatočil sa so mnou celý svet. Našťastie som ležal. Moje srdce začalo búchať ako o život. Je to tu! Konečne je to tu! Konečne ho stretnem!..Ale …prečo som taký nervózny? Bojím sa sklamania? Alebo sa bojím, že bude sklamaný on?
Nie, teraz to nemôžem vzdať, tak dlho som na toto čakal. Musím tam ísť. Musím ho vidieť…
Samozrejme celú nos som nespal.
V‘s POV
Myslím si, že už je čas, aby sme sa stretli zoči voči. Aby o mne vedel aj on a nie len ja o ňom. Sľúbil som mu to a ja sa už neviem dočkať. Chcem ho už konečne chytiť za ruku, objať a možno aj pobozkať. Pohladiť a byť pri ňom deň čo deň. Preto som mu poslal správu.
Na druhý deň som hneď po škole vybehol na strechu, aby som ho tam počkal presne ako som mu sľúbil. Bol som nervózny, cítil som ako mi steká pot po čele. Ale teraz som už cúvnuť nemohol.
Prišiel pár minút po mne. Otvoril pomaly dvere a nervózne cez ne nakukol. Nemohol som sa nepousmiať. Spravil jeden nepatrný krok a obzeral sa, až kým sa naše oči nestretli. Jeho výraz v tváre bol nečitateľný. Ani len nemrkol. Akoby skoro vôbec nedýchal. Mal som pocit, že sa zastavil čas. Hľadeli sme si do oči a ja som začal kráča pomaly k nemu. Neustupoval, len ďalej hľadel do mojich očí a roztomilo sa začal červenať. Keď som bol už len pár krokov od neho povedal som:
„Ahoj Jungkook (jeho meno som si už dávno stihol zistiť, ale oslovil som ho prvý krát až teraz) , konečne ti môžem pozrieť priamo do očí. Kim Taehyung, chcel si to meno vedieť, že?“ povedal som s úsmevom.
Kookie‘s POV
Srdce mi chcelo vyskočiť z hrude, moje celé telo sa chvelo, cítil som ako sa mi potili dlane. Bol to najkrajší pocit, aký som kedy zažil pri pohľade do tých krásnych očí a do tej nádhernej tváre. Neveril som, že je to práve ten, s ktorým som volal už toľko krát. Neveril som, že je to ten chalan, ktorý našiel môj mobil v knižnici a uložil si moje číslo. Neveril som v to, až do chvíle kým ku mne nepristúpil a neoslovil ma mojím menom. Takže Kim Taehyung? To si budem pamätať až do smrti.
„A-ahoj..“ povedal som nervózne a prebehoval pohľadom zo strany na stranu.
„Nemusíš byť nervózny, aj keď musím uznať, je to naozaj roztomilé“ povedal pobavene. Zdul som červené líčka a znovu uhol pohľadom.
„Povedal som ti, aby si ma takto neprivádzal do rozpakov..“
Jeho ruka dosiahla moju tvár a jemne ma pohladila. „Nebol to zámer..“ konečne som sa pozrel do jeho očí, ktoré vo mne akoby čítali. Bol som úplne mimo.
„Taehyung? Však ťa teraz budem môcť vídať stále?“ opýtal som sa váhavo, bál som sa odpovede.
„Na nič iné som ani nečakal..“ znela odpoveď a v tom sa jeho možnú ruky omotali okolo mojich ramien a silno ma objali. „Už ťa nedokážem pustiť, asi by som sa zbláznil keby som to urobil. Jungkook, mám pocit, že som sa do teba zaľúbil. A ten pocit je stále silnejší ako ja.“
Mal som pocit, že sa vznášam v oblakoch. Ovinul som ruky okolo jeho pásu a privrel oči. „ Bál som sa, že je to jednostranné a ešte viac som sa bál, že to zmizne, keď sa stretneme..“ odvetil som potichu.
„A zmenilo sa to?“
„Nie, je to ešte silnejšie než bolo. Taehyung…Tak dlho som chcel vysloviť tvoje meno..“
Ucítil som znovu jeho ruku na mojej tvári, jemne mi nadvihol bradu, pozrel mi do očí a v tom ma letmo pobozkal na pery. Po bruchu mi zletelo tisíc motýlikov. V živote som nebol šťastnejší..
Kim Taehyung…Saranghae ♥
(0)
(0)
:-*
VALENTINE
