Lover Prince 1/2
| FANDOM: | Boyfriend |
| COUPLE: | Donghyun & Youngmin /DongMin ♥ |
| RATING: | None |
| GENRE: | romance, yaoi (aegyo) |
| AUTOR: | Enny=:) |
FINALLY! YEAH! 😀 ..Napísala som poviedku, ktorú som mala v hlave už SO LOOOOOONG 😀 …Párik je jeden z mojich najobľúbenejších 😀 …Ich mená som sa ani neunúvala kombinovať, však viete prečo 😀 …Jo a prečo INFINITE?..No preto, že Enny je závislačka :D..Proste skupiny ako U KISS ¦, INFINITE, BAP a pod. ju držia nad vodou 😀 …Och ako ja milujem Asian music 😀 :D..Aj vy, že? 😀
P.S: Je to napísané aj nižšie, ale, aby som všetko uviedla na pravú mieru počúvajte..ehm..teda čítajte :D..Tento príbeh je vlastne akísi prológ, úvodný príbeh k pripravovanej kapitolovke s INFINITE, na ktorej sa už tvrdo maká 😀 (Jasné, prečo nepísať 60 kapitoloviek naraz nie? Inak sme normálne 😛 ) ..V kapitolovke uvidíte viacej párikov, veľa zamotaných situácii a dúfam, že skvelý príbeh :D..mne sa páči, tak dúfam, že bude i Vám ;)…Hovorí Vám niečo paródia Shut Up Flower Boys Band? 😀
Názov prvej časti: Distance
Fandom: INFINITE
Couple: SungYeol and SungJong
Rating: None
Genre: romance, yaoi
Autor: Enny *O*
Poznámka: Úvodná poviedka ku kapitolovke SHUT UP Handsome Oppas ! & PLAY!
Už je to pár mesiacov, čo ho neustále len pozorujem..pár mizerných mesiacov, čo mu neviem a nemôžem povedať ani obyčajné “Ahoj, ako sa máš?” ..Kedy sme sa tak odcudzili? Kedy sme sa stali dvomi sebe navzájom neznámymi osobami?
Stále rozmýšľam, čo to mohlo spôsobiť..zapríčinil som to ja ?…Geurae(V poriadku)..ale ako? Stačilo by mi jediné slovo, jediné gesto a ja by so to pochopil a nechal ho na pokoji..lenže on sa na mňa ani nepozrie, tak ako mám vedieť, čo robiť?…Aigoo, mám pocit, že ma tento stav úplnej nevedomosti rozdrtí na prach…Tak veľmi by som chcel niečo urobiť, tak veľmi by som chcel prísť k nemu a chovať sa ako za starých čias, tak veľmi by som znovu chcel vidieť jeho úsmev, ktorý by patril len mne a nikomu inému…tak veľmi by som mu chcel povedať “Mianhada, Saranghanda!(Prepáč mi to. Ľúbim ťa)”…ale ako to spraviť, keď on sa chová ako by som neexistoval? Vždy, ked sa ho pokúšam osloviť, bez slova utečie, nedá mi šancu…najradšej by som to všetko vzdal…lenže moje srdce mi to nedovoľuje…
Práve som stál na chodbe pred svojou triedou a len tak pozeral von oknom do blba. No v tom ma zo zamyslenia vyrušil výkrik: ” “SungJong-sshi! Aigoo, už som si myslel, že neprídeš..kde si tak dlho trčal?”
SungJong?..Naozaj som počul dobre?..Otočil som hlavou..
“Myungsoo prepáč, ale mama sa ponúkla, že ma odvezie, preto mi to tak trvalo. Veď ju poznáš..” hovoril SungJong jednému z našich spolužiakov. Ten Myungsoo, či ako sa volá mi pekne začína liezť na nervy. Neustále sa obšmieta okolo SungJonga a je na ňom v jednom kuse zavesený a zjavne mu to vôbec nevadí…Žeby ma tak rýchlo vymenil za niekoho iného? To naše dlhoročné priateľstvo preňho vôbec nič neznamená?….Aishhh mám chuť do niečoho poriadne buchnúť…
“V tom prípade je ti odpustené..pod do triedy musím ti niečo ukázať” zasmial sa Myungsoo, oblapil SungJonga okolo pliec a už kráčali oproti mne..Ahh..chahkanna (počkať)..omo..Čo mám robiť?..Mám sa chovať, že ho nevidím?..Alebo ho konečne zastaviť a osloviť?…Hmm..myslím, že to nie je zlý nápad, nemám čo stratiť…Okeee idem na to…
Bol už takmer predo mnou, letmo na mňa pozrel, takmer bez záujmu, postavil som sa pred neho:
“Sung….”
“Aaaah Sungoyeol-ah!!” niekto na mňa zo zadu skočil.. Aishh, prečo ma furt niečo alebo niekto musí vyrušiť??!! Čo som komu spravil??
Zdá sa však, že ma SungJong počas môjho pokusu o oslovenie ho, vôbec nezaregistroval, pretože pokojne prešiel s Myungsoom do triedy…
“Sungyeol-ah!..Konečne som ťa našiel.” rozkrikoval sa DongWoo, v súčastnosti môj najlepší a jediný priateľ.
“Pabo!!” zakričal som naňho a on sa na mňa nechápavo pozrel.
“Ajeje…čo som spravil?” opýtal sa ma, opatrne zo mňa zvesil ruky a ustúpil o krok dalej.
“Skazil si mi dalšiu príležitosť!!”
“Príležitosť..akú?” nechápal.
Zafučal som a bez slova ukázal na miesto, kde ešte pred chvíľou stál SungJong.
“Eh?…Môžeš mi prosím povedať, o čo ide?” stále nechápal.
“SUNG…*uvedomil som si, že na mňa divne zazerá celá chodba a, že ma SungJong môže počuť, preto som znížil tón svojho hlasu na úroveň šepkania, naklonil sa bližšie ku DongWoovi. Jednou rukou som si kryl ústa, aby som znížil pravdepodobnosť, že niekto uvidí, čo hovorím a povedal som:” SungJong…”
DongWoo na mňa vypúlil oči: “Ty si s ním chcel hovoriť??”
“Pššššt” zahriakol som ho.
Upriamil som naňho svoj zlostný pohľad, zdá sa, že mu to došlo:” A..ahhhh…aishh…aigoo…ehm..e..e..Mianae? (Prepáč)” zaškeril sa v nádeji, že nebudem vrieskať.
Verte, že som sa na to práve chystal, ale v poslednej chvíli som si to premyslel..aj tak to k ničomu nebude..
“Kašľať na to….” vzdychol som si a zamieril si to do triedy.
DongWoo sa na mňa hľadel s ľútosťou v očiach.
Vošiel som dnu, SungJong na mňa znovu pozrel. Síce len na zlomok sekundy, ale cítil som v jeho očiach veľkú nenávisť, alebo niečo podobné..Pichlo ma v hrudníku..Vzdychol som si a kráčal k svojmu miestu..
“Yaah..Sungyeol-ah!..Prepáč..”dobehol za mnou DongWoo do triedy. Hovoril mi niečo, ale nezachytil som z toho vôbec nič, pretože som znovu upadol do obrovského zamyslenia…Wae (Prečo), SungJong?..Ottokhae? (Čo mám robiť?)..
Boli už skoro štyri hodiny po obede, no ja som bol ešte stále v školskej skúšobni. Nejako som nemal náladu odísť. Asi do druhej som tu bol spolu s DongWoom, skúšali sme novú pieseň, ktorú chceme predviesť na súťaži talentov o dve mesiace…Ked som videl, že je DongWoo unavený, poslal som ho domov. Namietal, pretože ma nechcel nechať samého, ale to som práve chcel byť.. chvíľu o samote. Síce nerád, ale nakoniec odišiel..
Sedel som na zemi, v ruke som zvieral gitaru a len tak si vybrnkával rytmus známej pesničky…
“Aaaah..asi by som už mal radšej odísť..” vzdychol som si, postavil sa a gitaru uložil do puzdra ležiaceho na zemi. Prevesil som si puzdro cez plece a odišiel zo skúšobne. Vrátil som sa ešte k svojej skrinke, pretože som si spomenul, že som si tam zabudol kľúče od domu.
Škola bola už takmer prázdna. Ostalo v nej len niekoľko študentov, zo školskej rady, ktorý pripravovali plány na blížiaci sa školský festival…Skvelé, aspoň som nebol obklopovaný dievčatami, ktoré neustále kričia “Oppaaaa nemáš čas ísť v sobotu von? Oppaaaa, máš niekoho? Oppaaaa, kedy ťa budeme počuť hrať? Oppa…” blah blah blah..samé otravné veci. Už mi to fakt začínalo liezť krkom.
Otvoril som skrinku a začal šmátrať po kľúčoch. Nemohol som ich nahmatať, preto som hlavu strčil trochu hlbšie, aby som sa po nich lepšie pozrel…
“Toto snád nemyslia vážne!!! …Mohli mi to aspoň povedať skôr!!…Sakra..Aiiiish..DO FRASA!!” rozkrikoval sa ktosi po chodbe, mňa to tak vyľakalo, že ked som sa chcel vystrieť a pozrieť sa, komu to tu šibe, tak som si prinajmenšom spôsobil otras mozgu. Pretože, ked som sa vyrovnal urval som s hlavou do poličky v skrinke, z ktorej sa na mňa ešte ku všetkému zosypali knižky…mal som pocit, že vidím celú slnečnú sústavu…
“Auuu!” povedal som hladkajúc si poranené miesto.
“He?..Prepáč, nevedel som, že tu ešte niekto je..prepáč..nechcel som..si v poriadku?” ozval sa ku mne chlapčenský hlas, plný ľútosti a obáv, z toho, či som si neublížil…
“Šmáááárija..Musíš sa tak rozkrikovať na celú…”zvrieskol som nervózne, no ked som vykukol spoza dvierok skrinky, aby som tomu bezočivcovi vynadal do tváre….zasekol som sa.
“S-SungJong?” povedal som prekvapene.
SungJong sa na mňa díval rovnako prekvapene a vydesene ako ja na neho. Zrejme ani jeden z nás nečakal toto stretnutie…
“SungYeol?” povedal SungJong po tichu, no v tom ako by sa spamätal a rýchlo dodal:” Prepáč, ale musím už ísť…”
No vo chvíli, ked okolo mňa chcel prejsť, chytil som ho za ruku a zadržal…Ani neviem prečo som to urobil. Akoby sa moje telo neovládalo a srdce myslelo skôr ako mozog…Neviem, čo som chcel v tej chvíli povedať, len viem, že SungJong na mňa nechápavo a zmätene pozrel. Sklonil som hlavu k zemi a napokon povedal:
“SungJong…prosím nechod!”
“”Prepáč, ale ja sa naozaj ponáhľam…” povedal a snažil sa vytrhnúť z môjho stisku, no nepustil som ho a namiesto toho som sa opýtal:
“Prečo?”
“..N-no pretože už jednoducho musím ísť.”
“Nie,..ja sa pýtam, prečo sa mi vyhýbaš?” dostal som zo seba.
“Č-čo?” nechápal.
Zdvihol som hlavu, uprene sa mu pozrel do očí, pritiahol som ho za ruku a strčil ku skrinke, o ktorú sa zrejme udrel chrbtom, pretože z neho vyšiel tichý zvuk podobný slovu “au”. Nevšímal som si to, aj ked som mu nechcel ublížiť…Dlaň voľnej ruky som si oprel pri SungJongovej hlave…
“S-Sungyeol.” povedal vystrašene.
“Prosím povedz, čo som spravil?…Prečo si sa mi začal vyhýbať?..Prečo sa tváriš, akoby som neexistoval? Myslel som si, že sme najlepší priatelia.” hovoril som zúfalo.
“S-Sungyeol…”
“Prosím..odpovedz mi…”naliehal som.
SungJong sklonil hlavu dole, aby sa mi nemusel pozerať do očí a začal hovoriť: ” Štvalo ma už ako sa správaš ku mne a k ostatným..”
“Čo tým myslíš?”
“Ked sme nastúpili na túto školu, začal si byť obľúbený a obdivovaný u všetkých dievčat..Spočiatku mi to nevadilo, tešil som sa, pretože som videl, že si šťastný..Avšak s tvojou narastajúcou popularitou sa začala meniť aj tvoja osobnosť..Si ku každému drzý, využívaš city dievčat…Zastrašuješ slabších….Mňa si si prestával všímať, prišiel si za mnou len vtedy, ak si niečo potreboval…V jeden večer, ked som ťa ťahal opitého preč z klubu, vykričal si mi, že ma nenávidíš, že ma nechceš už nikdy vidieť..pretože ti leziem na nervy, znemožňujem ťa…Preto..preto som si začal držať odstup..” vysvetlil SungJong.
Jeho slova ma zasiahli priamo do srdca..bolelo to..ak by mi to povedal niekto iný, pravdepodobne by mi to nevadilo a ešte by som sa mu vysmial do ksychtu…ale ked mi to hovorí SungJong…bolí to..
Nedokázal som na to nič povedať…Naozaj som sa správal ako idiot?…Ako to, že som si to neuvedomil?…Áno, presne ako som si myslel…to ja môžem za to, že ma SungJong nenávidí..Ako som mohol?..Ako som mohol niečo také povedať?…
“Oppa!” ozvalo sa, otočil som sa, ked som zbadal ako k nám beží jedno dievča. Ešte stále som zvieral SungJongovu ruku..
“Oppa…som rada, že som ťa tu zastihla..”
“Čo sa deje Hyori?” opýtal som sa.
“Prepáč, asi som vás vyrušila v rozhovore *pohľad jej padol na SungJonga* ale toto je naozaj dôležité.”
“Hovor, o čo ide?” vyzval som ju.
Hyori mi znovu pozrela do očí a hovorila:” Oppa..Ty a DongWoo oppa ste sa prihlásili do súťaže talentov, že?”
“Áno, a čo s tým?” nechápal som.
“A vieš tiež o tom, že majiteľ toho klubu, kde sa má konať tá súťaž je môj otec, a že je tiež hlavným porotcom, že?”
“Áno viem..tak povieš mi už o čo ide?” znervóznel som.
“Nemôžete vystupovať..” povedala.
Takmer som dostal záchvat hnevu..čo to povedala?…Nemôžeme vystupovať?..Ako to?
“Bwooh??(Čo?)…”
“Teda zle som sa vyjadrila…môžete vystupovať, ale len ako sólisti..Vy ste sa prihlásili ako skupina, lenže podľa pravidiel skupinu musia tvoriť najmenej traja…” vysvetlila.
“Čo?..Ako to?…Skúsila si ho presvedčiť?”
“Samozrejme, že áno..ale nechcel ustúpiť..Povedal, že ked to nedovolil tej druhej skupine, takže to nemôže dovoliť nikomu..”
“Druhej skupine?..Kto je druhá skupina?”
“Neviem..nedozvedela som sa to…SungYeol..prepáč.”
“Nemôžem tomu uveriť!..Nie!..Nie!…Kvôli čomu sme sa potom tak snažili??!!..Toto bola naša jediná príležitosť, aby si nás všimol nejaký producent…Do frasa!…”
“Oppa…”
“Hyori..odíť prosím..” povedal som.
“Oppa…”
“Odíť!” vykríkol som.
Hyori sa ešte naposledy ospravedlnila a odišla. Všimol som si ako sa jej hrnú slzy do očí…Nechcel som jej ublížiť, ani na ňu kričať..proste, to so mnou robili nervy…
“SungYeol?” opýtal sa ma SungJong po tichu. Ah SungJong…takmer som zabudol, že je pri mne…
“SungYeol, bolí to.” povedal znovu.
Zrejme som mu príliš silno tlačil ruku..uvoľnil som trochu stisk. no nepustil som ho.
“SungYeol…si v poriadku?” opýtal sa ustarostene.
No namiesto toho, aby som mu odpovedal, som si ho prudko pritiahol k sebe a surovo ho pobozkal. Prilepil som sa mu na ústa, jazykom som násilne prenikol do jeho úst..Pritlačil som si ho k sebe a bozkával….bozk bol drsný, poháňaný obrovskými nervami a sklamaním..neprestával som ..
U KISS: Distance
(0)
(0)
Leave A Comment